Prečo priberáme a prečo schudnúť?
Už dlho sa vedie diskusia o tom, či je príčinou obezity viac genetika alebo naopak prostredie. Sme potomkami tých, čo v minulosti hladovali a za tisíce rokov sa u nás vyvinul úsporný genotyp. Znamená to, že máme dedičné sklony uskladňovať energiu vo forme tuku na horšie časy. Lenže na rozdiel od minulosti to dnes pre mnohých znamená veľký zdravotný problém .
- Rovnica vzniku nadváhy a obezity je neúprosná: Prijímame väčšie množstvo energie, ako naše telo stihne vydať.
- Náš život je nepochybne omnoho pohodlnejší ako kedysi, keď musel človek doslova fyzicky bojovať o prežitie, o každé sústo.
- Dnes máme nadbytok potravy a chronický nedostatok pohybu. Lenže naše telo nebolo „stvorené“ na takýto nepomer.
- Vzniká tak akýsi „syndróm blahobytu“.
Zjednodušene možno príčinu nadváhy a obezity vyjadriť takto:
- Gény môžu byť predpokladom nadváhy alebo obezity, ale našu hmotnosť v konečnom dôsledku určuje naša strava a telesná aktivita.
- Príjem nadbytočného množstva kalórií, sedavý spôsob života alebo oboje vedie po dlhšom čase k obezite.
- Áno, niekto zdedí priam „zázračný“ metabolizmus, jeho telo „spáli“ množstvo potravy – a ostane štíhle ako prútik.
- Na iného sa „nalepí“ každý kopček zmrzliny a štvoček čokolády.
To sú vrodené záležitosti, s ktorými nikto z nás nič neurobí. Dedičné vplyvy však neznamenajú, že je nám súdené, aby sme boli tuční. Bez ohľadu na to, čo určujú naše gény, o našej hmotnosti napokon rozhodne to, akú výživu a fyzickú aktivitu si vyberáme!
Na Slovensku sa potreba schudnúť týka pol druha až dvoch miliónov osôb.
500-tisíc z nás je doslova obéznych a 150-tisíc ľudí má index telesnej hmotnosti dokonca vyšší ako 40, čo je už ťažká obezita so závažnými zdravotnými následkami! Obezita je doslova epidémiou dneška.
Byť majiteľom niekoľkých alebo dokonca mnohých kilogramov tuku navyše však ani zďaleka nie je len estetickým hendikepom. Obezita, najmä takzvaná brušná, v tvare jablka, dokázateľne skracuje život a je príčinou a spúšťačom mnohých ochorení. Veľmi podstatné je aj to, v akom veku obezita vznikne. Mladí obézni majú totiž vyššiu šancu skôr ochorieť! Ak sa človek stane obéznym napr. vo veku 20-44 rokov, má 6-násobne vyššie riziko zvýšeného krvného tlaku v porovnaní s osobou, ktorá pribrala vo vekovom rozmedzí 45-74 rokov.
Ak si si ku svojej normálnej váhe, ktorú si mala na prahu dospelosti, doposiaľ ,,nahonobila“ viac ako 10 kíl, trojnásobne si zvýšila riziko svojho predčasného úmrtia. Ak je to viac ako 20 kíl, vynásob pravdepodobnosť vzniku ischemickej choroby srdca siedmimi.
Mnohým závažným ochoreniam, ktoré so sebou prináša obezita, je však možné predísť už pri 5- až 10-percentnom znížení hmotnosti. Taký úbytok hmotnosti zníži celkové riziko úmrtnosti až o 20 percent. Kardiológovia, internisti či diabetológovia ti potvrdia, že schudnutie je lepšie, ako tie najkvalitnejšie lieky na cholesterol, tlak či cukrovku.
Veď si len uvedom toto:
- 61 % obéznych má cukrovku
- 17 % obéznych má vysoký krvný tlak (hypertenziu)
- 30 % obéznych má žlčové kamene
- 24 % obéznych má osteoartritídu
- 34 % obéznych má rakovinu endometria (výstelka maternice)
Obezita teda nielenže zvyšuje:
- riziko cukrovky či hypertenzie,
- priamo súvisí aj s nárastomvýskytu rakoviny,
- a to si už uvedomuje málo ľudí.
Na veľkých štúdiách (s 15-tisíc pacientmi, ktorých odborníci sledovali 12 rokov) sa však zistilo, že:
Zníženie hmotnosti o 5-10 % znamená okrem iného
- zníženie rizika vzniku cukrovky o 44 %
- zníženie vzniku a rozvoja nádorov o 35 %
Tak stojí, či nestojí za to schudnúť?
Psychológovia upozorňujú, že človek by mal schudnúť kvôli sebe a nie preto, že to od neho požaduje módny diktát alebo jeho okolie.
Ak sa rozhodneš schudnúť, je dobré si uvedomiť, ako si sa ku kilogramom navyše dopracovala, prečo sa ich chceš zbaviť a napokon si stanov: ako dlho, o koľko kilogramov plánuješ prísť a akým spôsobom!
Príbeh mladej anorektičky
Erika bola vždy malé útle dievčatko. Pri vyspelých spolužiačkach na základnej škole ju každý prehliadal. Až kým neprišli 14. narodeniny a prvá menštruácia. „Tešila som sa, že budem mať konečne ženskú postavu. No vytúžené prsia mi nenarástli, miesto toho som sa začala zaokrúhľovať na iných častiach tela. Možno tá zmena ani nebola viditeľná, teraz to už ťažko posúdim.
Sústredila som sa na hornú partiu, chcela som nosiť výstrihy a obtiahnuté tričká. Tie mi však stále nemali čo obtiahnuť. No a keď som sa pozrela na boky, ktoré sa mi trošku zaokrúhlili, zdali sa mi obrovské,“ Erika spomína na zopár kíl, ktoré jej priniesla zmena jej tela. Bolo to len pred troma rokmi, no vtedy ešte netušila, koľko problémov jej tých pár tukových buniek prinesie.
„Mali sme ísť na plavecký a ja som sa pol roka pred tým zhrozila. Obliekla som sa do plaviek a pri pohľade na svoju neforemnú postavu som sa rozplakala. Od pása hore lata, smerom nadol sud. Povedala som si, že keď už mám byť chudá, tak všade. Ten obrovský zadok musel zmiznúť. Chodila som do školy, dodržiavať rôzne diéty by bolo nemožné. Navyše by ma mama vysmiala. Jednoduchšie pre mňa bolo nejesť vôbec,“ priznáva Erika a natiahne si rukávy na voľnom svetri, ktoré zahaľuje jej drobnú vychudnutú postavu.
Anorexiou trpela Erika rok a pol. „Môj prvý limit bol sedem kíl. Hovorila som si, že keď toľko schudnem, začnem sa zdravo stravovať a váhu si udržím. No keď tých sedem kíl schudla, cítila som sa úžasne. Pre mňa to bol najväčší úspech, aký som kedy dosiahla. Chcela som sa tak cítiť znova a začala som s ešte intenzívnejším chudnutím. Každé kilo, čo som zhodila, mi prinieslo radosť. A každé, ktoré som plánovala schudnúť, bolo motiváciou. Na internete som si našla obľúbenú pro-ana stránku, kde písali dievčatá, ktoré mali tiež chceli schudnúť a vzájomne sme sa podporovali. “
Keď mladé dievča odmieta jesť a rapídne schudne, mali by si to všimnúť aspoň rodičia. Ako to bolo v Erikinom prípade? „Jedla som väčšinou iba jeden banán, aj to nie každý deň. Niekedy som nenašla žiadnu výhovorku, tak som cez víkend na raňajky musela zjesť krajec chleba. Keď som cítila, že mi je zle, dala som si nejaký zeleninový šalát alebo suchú ryžu.
Vždy keď sa dalo, nosila som si pripravené jedlo do izby. Víkendy boli v tomto najhoršie. Cez týždeň som chodila domov až večer, vždy som mame povedala, čo som jedla a že už nebudem. Aby som schudla ľahšie, prihlásila som sa na tanečnú a ešte som chodila cvičiť. Nebola som doma, takže som nemusela jesť pod dohľadom a navyše sa tým dali vysvetliť moje úbytky hmotnosti. No a pre mňa bolo samozrejme najlepšie, že som vďaka tomu naozaj chudla.“
Tieto aktivity nakoniec Eriku v podstate aj zachránili. „Odpadla som na tréningu. Keď ma chcel tréner zdvihnúť a preniesť na lavičku, ostal prekvapený, aká som ľahká. Vždy som totiž svoju postavu, o ktorej som si stále myslela, aká je veľká a tučná, maskovala vo voľnom oblečení. Vyhrnulo sa mi tričko a všetci ostali šokovaní pri pohľade na moje vytŕčajúce rebrá. Tréner okamžite zrušil hodinu a odviezol ma do nemocnice.“
V nemocnici nasledovali sedenia so psychiatrom a Erika si musela zvyknúť na pevný stravovací režim. Spoznávala seba, hľadala odpovede na otázky inde ako v jedle. Zdesení rodičia si začali hľadať cestu k svojej dcére. Všetko ide pomaly, ale Erika je už v štádiu, kedy sa teší z každého znovunadobudnutého kila. Nedávno začala spoločne s maminou variť. Fascinuje ju vôňa jedla a rôzne jeho kombinácie. Ešte stále však nenastal moment, kedy by si sedemnásťročná Erika jedlo naozaj vychutnala.